V noci sa budím z trojakého dôvodu - vetrisko hlučne kmáše steny nášho stanu, striasa ma od zimy a ako okamžitá odpoveď sa ozýva môj kamoš - močový mechúr. Bŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕ. Predstava vystrčenia sa do tej psoty, v tme a neznámom teréne, mi vôbec nevonia. Odďaľujem tú chvíľu ako najdlhšie sa dá. Ale dlho to nie je. A tak rozopínam spacák, zapínam čelovku, dúfajúc že nezobudím Silviu, odopínam stan, šmátram po topánkach, odopínam vonkajší zips a snažím sa v tichosti vyliezť von. Priznávam, že rozospatý medveď by narobil menej rámusu, ale nakoniec som vo vertikálnej polohe. Síce mi kvapká na hlavu, ale pocit vystretej kostry je príjemný. V čo najbližšej vzdialenosti od tábora pácham čo potrebujem a celú tu tortúru v opačnom poradí absolvujem znova. Dúfam, že najbližšie sa zobudím až ráno.