Po prejdení tunelom v útrobách hory, vychádzame na opačnej strane a tu zrazu, akoby plesnutím čarovného prútika, vietor ustáva a slnko hreje. Deň vyzerá ako maľovaný. Idúc po príjemnom a nenáročnom chodníku si vravím, aká pekná túra nás čaká. Ešte netuším, že o také dve hodinky zmením svoj postoj na úplne opačný.
Zhruba vo výške 2.300 m n.m. sa chodník prudko zdvíha a z času na čas zastavujeme a poriadne sa vydychujeme. Krása okolitej prírody nám vyráža dych. Kvitnúce kvietky, zurčiace vodopády a namiesto kosodreviny samé rododendrony.
Obzerám sa a mám pod sebou celú priehradu aj so zdrojom jej napájania. Topiace sa snehy a ľadovce vytvárajú tenšie a hrubšie nitky vody, ktoré sa predierajú pomedzi skaly a vlievajú sa dole do priehrady.
Vo výške zbadám cieľ nášho prvého dňa - chatu Britanniahutte.
Nad nami stále svieti slnko a tak si nevšímam zlostné hrmenie a dunenie, naznačujúce zhoršenie počasia. Vchádzame do dolinky pod sedlom. Tabuľka nám oznamuje, že z nášho stanovišťa pôjdeme ešte 1h 15min a budeme priamo v sedle. Teším sa, veď je to čoby kameňom dohodil.
Hľadám chodník, a tu vidím, že vedie priamo hore, cez veľké a dosť strmé snehové pole. Trošku mi zamrzol úsmev, po prvom dni mám snehových polí a šmýkania sa v nich dosť. Nevadí, to zvládnem. Vydávam sa krok za krokom v ústrety bielemu kráľovstvu.
Po zdolaní prvého snehového poľa a úseku s pomerne širokým chodníkom, dostávame sa ku snehovému poľu číslo 2. Tu mi už úsmev naozaj mrzne ma tvári, schovávam foťák, poriadne sa zapieram do paličiek a snažím sa nepozerať vľavo pod seba. Je tam strmý zráz, pri malom šmyknutí, letím priamo nadol. Hneď sa mi vybavujú príbehy z horolezeckých kníh a zrazu ma chytá strach. Kolená sa mi roztrasú, vysychá v ústach a nechcem ísť ďalej. Tento pocit nie a nie prejsť a keď oznamujem svojim kolegom, že končím, najprv neveriacky, neskôr chápajúc, kývnu hlavami. „Počkám Vás dole v údolí" stihnem zakričať a snažím sa otočiť na priestore, kde by to aj trpaslík ledva zvládol. Hanka vidí, že som v koncoch, vidiac ako komplikovane cúvam, naviguje ma, kde sa mám chytiť a kde položiť nohu a nakoniec otočku bravúrne zvládnem. Vydýchnem si úľavou a teším sa na zostup. Naozaj sa necítim na nič viac.
Zostup prebieha dobre, stretajúc ďalších členov, oznamujem svoje rozhodnutie a mierim priamo k čírej, ľadovej vode. Skladám batoh na najbližší balvan a snažím sa nafotiť dolinu pod sedlom.
Vzhliadam hore a vidím moju skupinu, ako sa dostáva vyššie a vyššie a s potešením si uvedomujem, že som spokojná so svojim rozhodnutím.
Slnko páli, voda láka a nie, nebojte sa, nestaviam si snehuliaka .-). Snažím sa nájsť nejakú zaujímavú kvetenu. Je to však problém, sneh sa len čerstvo roztopil a nájsť akýkoľvek kvietok je úloha priam sisyfosovská. Nakoniec zožínam úspech a nachádzam tri druhy alpskej flóry.
Napriek horúčave, začujem zvláštne zvuky, obzriem sa a vidím ako sa okolité kopce halia do hmly. Atmosféra je čarovná, priam mystická. Ale realita nepustí. Prvé čo mi napadá je obava o Hanku, Majku a Ľuba, snáď ich tam hore nechytí žiadna výchrica. Obliekam si mikinu a netrpezlivo hľadím, kedy uzriem známe postavičky, schádzajúce nadol. Asi po pol hodine zbadám Majkine žlté tričko, čo mi oznamuje, že hore to prežili v zdraví a pohode. Vyberám dlhé ohnisko a čakám na chvíľku, kedy bude moje družstvo na „dostrel".
Po radostnom zvítaní sa a zodpovedaní mojich otázok, vyberáme z ruksakov obed a plníme naše hladné bruchá. Bambino s chlebom a paprikou asi nikde inde tak nechutí, ako na turistike.
Po obedňajšej pauze nasadzujeme rezké tempo, chceme si vychutnať pohľad na obrovský vodopád, ktorý sme videli na náprotivnej strane pri ceste nahor. A naozaj - vodopád je to impozantný, búrlivý a riadne divoký.
Záver patrí pohľadu z priehradného valu smerom do saaskeho údolia a ledva stíhame dobehnúť do autobusu, prvé kvapky padajú na naše hlavy.
