Aj neúspech môže mať sladkú chuť

Autor: zuzana minarovičová | 10.4.2011 o 21:25 | (upravené 10.4.2011 o 21:55) Karma článku: 11,87 | Prečítané:  2965x

Ešte predtým, ako popíšem cestovateľské pocity z našej cesty ku streche sveta, chcem sa s Vami podeliť o ľudský aspekt nášho treku.

Už pri jeho plánovaní sme sa s Tomášom dohodli, že ak niekto dostane výškovú nemoc, prípadne sa vyskytne iný dôvod prečo sa nebude dať pokračovať do vyšších nadmorských výšok, zostúpime navzájom jeden alebo druhý s postihnutou osobou do miest, kde sa symptómy choroby prestanú vyskytovať aj za cenu, že nebudeme môcť naplniť svoj cieľ a to, stáť zoči voči najvyššiemu z najvyšších. Nikto z nás si však nepredstavoval, že by sa tak naozaj mohlo stať.

Bohužiaľ, k spomínanej udalosti došlo vo výške 3.900 m, kde Tomášovi prišlo zle, príšerne ho rozbolela hlava a cítil silný tlak do očí. Najprv sme skúsili počkať, naordinovala som mu homeopatický liek, následne aj tabletku proti bolesti, ale jeho stav sa rapídne zhoršoval. O 17.00 padlo rozhodnutie zostúpiť s ním okamžite nižšie, do výšky kde spomínané prejavy ešte nenabrali také rozmery. Zbalili sme spacáky a spolu so sprievodcom a jedným z nosičov sme sa vybrali do dediny Deboche. Keď som v miestnej nocľahárni zbadala Tomášovu červenú opuchnutú tvár, krvavé oči a modré pery, po prvý krát som sa zľakla aj ja. Uložili sme ho na lavicu, objednali horúcu vodu, sladkú tyčinku a moja úloha spočívala v ukľudnení pacienta. Predsa len ženská prítomnosť je v takomto prípade o niečo viac ako mužská. Postupne sa zdalo, že najhoršie má Tomáš za sebou a keď som po hodine počula ako odfukuje pod perinou, spokojne som sa uložila spať aj ja. Ráno vyzeralo všetko v poriadku, po bolesti hlavy ani stopy a tak sme opäť stúpali nahor. V dedine Pangboche sme si dali konečnú, Tomáš si šiel ľahnúť, chalani, ktorí nás tam od predchádzajúceho dňa čakali, šli do Ama Damblam b.c. a ja som sa motala po okolí, vychutnávajúc si samotu,vietor a plápolajúce vlajky pri miestnej stúpe. Po mojom návrate som sa však opäť zhrozila, Tomáš vyzeral len o trochu lepšie ako večer predtým a tak som sa hodinu rozhodovala, ako mu povedať, že končíme a vraciame sa do základne v Namche Bazaar. Bála som sa Tomášovej odmietavej reakcie, ale keď som vyslovila svoj postoj nahlas, odľahlo mu a sám priznal, že sa na viac necíti a že by len zdržoval ostatných. Samozrejme, že na okamih sa ohlásilo moje ego a poriadne vystrčilo rožky " a prečo to mám byť ja, čo zostúpi a vzdá sa svojho sna?". Hneď ako mi v hlave skrsla táto otázka, odprosila som všetkých svätých a síce so slzami v očiach, ale spokojná so svojim svedomím som pri večeri  všetkým oznámila naše ukončenie treku. Pre ostatných sa nič nemení, spolu so sprievodcom a nosičom pokračujú ďalej.  Ráno som bola nervózna, predsa len emócie sú potvory a keď sa mi Tomáš po x-tý krát ospravedlňoval, stopla som ho so slovami: " tak sme sa dohodli a tak to bude. Keby sa to stalo mne, tiež by si šiel so mnou dole, alebo sa mýlim? Mám len jednu prosbu, nechcem sa už na túto tému baviť, lebo je mi do revu. To by bolo ale každému." A tak sme počas nasledujúcich dní obchádzali túto tému ako sa len dalo a robili si náhradné túry z Namche. Čo však čert nechcel, po troch dňoch som chňapla nejakú virózu a zostala nevládne ležať v posteli. A tu sa úlohy obrátili. Ja neschopná ničoho okrem zostupu do miestnej jedálne a Tomáš plný sily, zháňajúci pre mňa zázvor, jablká, papierové kapesníky. "Ako zaseješ, tak zožneš" tu platilo na 100%.

Keď sme sa po pár dňoch všetci opäť stretli v našom hoteli Everest, Tomáš niekam zmizol. Chcela som ísť do postele, mala som zimnicu a silný kašeľ, ale v tom vstúpil náš sprievodca s akousi neznámou krabicou a Tomáš ma poprosil, aby som zostala do konca večere, že nám chce niečo povedať. Premohla som sa, hoci vo vnútri mňa všetko kričalo nieeeee. Na svoje veľké prekvapenie a dojatie som o pár minút mala pred sebou tortu s nápisom Zuzke z miestnej "german bakery", dokonca na nej horeli 4 sviečky. Dostala som ju za fair play /mal to byť pôvodný nápis na torte, ale pre pekára to bolo príliš dlhé písanie/. A tak sa táto torta  stala pre mňa mojim osobným Everestom.

P.S. Milý Tomáš, aj keď som bola počas uplynulých troch týždňov niekedy príliš striktná, autoritatívna, či výbušná, vedz že ti ďakujem za spoločnosť a starostlivosť, kedy si urobil celý kopec milých, malých gest, ktoré robia ľudí ľuďmi. Ďakujem.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

V starostlivosti o srdce patríme medzi najhorších v Európe. Pozrite si rebríček

V prieskume Slovensko získalo nízke známky pre zlý životný štýl svojich obyvateľov a aj dlhé čakacie lehoty na vyšetrenia.

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami Národnej banky.


Už ste čítali?