Všetky prosby do nebies sú vyslyšané, ráno ako z katalógu, letiskový virvar za nami, nestíhame ani raňajky, náš let je hneď druhý v poradí. Je 06.45 a my sedíme v lietadle, motory naštarované, adrenalín v krvi a hups ... odliepame sa od zeme, vznášame k oblakom a zrazu máme mesto pod sebou ako na dlani. Letíme ponad nepálsku "vysočinu" a kde tu nás rozhojdá. Čím sme bližšie k Himalájam, tým nás hojdá častejšie a najmä výraznejšie. Ešte že sme nestihli tie raňajky. Po pol hodinke sa stáčame prudko doprava a pred nami sa ukazuje pristávacia dráha taká krátka a šikmá, že sa mi nechce veriť, že sa na ňu s naším chrústom (rozumej lietadlo) trafíme. Tak toto je teda ten zázrak, vykresľovaný ako najnebezpečnejšie letisko sveta. Čuduj sa svete, nakoniec to ani nebolelo. Šups a sme na zemi a už nás vyháňajú z aeroplánu. Rýchlo, rýchlo, premávka je tu ako na Karlovom moste. Len čo lietadlo pristane, hneď aj naberá pasažierov na spiatočnú cestu a my len sledujeme, ktorá z leteckých spoločností je práve na príjme. Hneď ako vystúpim, ľaľa - od radosti zaujúkam. Prvý zasnežený kopec sa pozerá priamo na mňa.
Nelením a utekám na koniec letiska, čo je asi tak 50m. A s láskou sa zdravím s končiarom, ktorého meno neviem nájsť na mape.
Balím fototechniku a utekám za ostatnými. Medzitým naše batohy miznú na chrbtoch dvoch neznámych nosičov. Azaya mi vraví: "Nevolaj ich "porters" ale "supporters"". Takže už aj sem - do Nepálu - dorazila vlna premenovávania bežných pracovných postov na posty nebežné ako clean manager, back-office manager a teda šerpa - nosič už nie je len mojim nosičom, ale sa stáva mojim podporovateľom. Beriem na vedomie.
Prvý čaj si dávame v hoteli, ktorý sa nachádza asi tak 100 metrov nad letiskom, hotel v ktorom strávime našu snáď jedinú noc tesne pred návratom. Zoznamujeme sa s našimi pomocníkmi (predsa len ich budem volať nosiči), jeden z nich je veľmi fotogenický. Hneď ako zblízka vidím jeho tvár, prebehne mi hlavou:"hmmm, toho musím nafotiť".
Cvakám klasický záznamový záber na pristávaciu a zároveň štartovaciu dráhu, práve tam pristáva vrtuľník. Na malé vysvetlenie - v prípade, že by lietadlo nestihlo odbočiť pozdĺž žltej čiary a namierilo by si to priamo smerom k 24, zle nedobre by bolo s posádkou. Stojím totiž na kamennom múre, ktorý by sa stal posledným dotykovým bodom pre všetkých. Ak sa Vám zdá táto fotka krivá, verte že nie . Skontrolujte stožiare vpravo, podľa nich som zarovnávala. Dráha je naozaj taká krivá.
A máme tu - KONEČNE - začiatok treku. Prechádzame luklianskou hlavnou triedou, obchádzame prvú stúpu s pozostatkami lámov a nevieme, čo nás čaká. Na dnes máme pred sebou len krátku a nenáročnú trasu, môžeme si vychutnať počasie. Zatiaľ je príjemne chladivo, ale vyzerá to na postupné zvliekanie sa z vrstiev.
Sledujeme naposledy odlet lietadla a končíme s hukotom motorov a realitou materiálneho sveta. Je na čase prepnúť na horský režim, zhlboka dýchať, dodržiavať pitný režim a tešiť sa z tu a teraz momentov. Pre mňa čas, kedy vypínam plány a nechávam sa unášať časom.
Pod nami sa rozprestierajú dedinky v hlbokých údoliach.
Jar prišla aj do tohto vysokohorského kraja. Zelenajú sa políčka, kvitnú stromy.
Popri ceste sa lilavejú tisíce himalájskych, mnou nazvaných, prvosienok.
Cesta nás vedie priamo k horám, obchádzame domce, domčeky a domčúriky.
Kvetov je naozaj neúrekom, najdšej by som si k nim ľahla a trochu s nimi pokonverzovala. Lákajú ma však aj ďalšie miesta a tak trielim za chalanmi.
Pred každou dedinkou sa nachádzajú stienky MANI, v ktorých sú vložené modlitebné dosky s Ohm, mani padme hum. A na konci stienky je veľký motlitebný mlyn. Nie všade, ale vo väčších dedinách skoro vždy.
Rozmýšľam nad tým, koľko úsilia a času muselo stáť autorov vyrytie a namaľovanie nespočetného množstva motlitieb. Pre niekoho by sa to mohlo zdať zbytočné mrhanie energiou, mne príde úžasné, že sú tu ľudia takí spätí so svojou vierou.
Stretávame dedinčanov. Niektorí sušia drevo, iní perú, alebo si umývajú vlasy. Veľa z nich len tak sedí a pokojne pozoruje svoje okolie. Namiesto motlitebných vlajok nad nimi vo vetre vejú vlajky šatstva. Vetru je to jedno, kolíše ich svojou jemnou melódiou.
Najkrajšie na Nepále sú deti. Aj keď som tentokrát nefotila ako v predchádzajúcom treku, tváre ma priam nútili namieriť objektív. Pri pohľade na ich veselé oči som sa smiala, pri pohľade na farbu ich sčervenelých rúk ma miestami mrazilo.
Z času na čas dvíham oči k horám, pásmo lesa krásne vyvažuje studenú krásu skál.
A keď sa otáčam, zdá sa mi priam neuveriteľné, že v tejto horskej atmosfére vidím rozkvitnuté čerešne, či marhule.
Cesta vedie hore, dole ... čo zostúpime, to musíme opäť vystúpať. A popritom si začínam pohmkávať už aj ja ich obľúbenú mantru. Možno dôvod, prečo ich je po ceste zviditeľnených také množstvo.
Pri fotení mám skoro stále nejakú zmenu, tu deťúrence, tam kopec a opäť motlitebné kamene. Stále dookola a predsa zakaždým iná tvár, iný tvar, iná farba.
Pomaličky sa dostávame k záveru našej dennej trasy, sme kúsok od dediny Phakding, kde máme náš prvý nocľah v horách. Podľa mapy sme zišli z výšky 2.840m do výšky 2.610m. Nemám však pocit, žeby som si nezatrénovala.
Už vidíme prvé domčeky, so zvedavosťou na nás hľadia prvé tváre.
Vchádzame do uličiek a stávame sa súčasťou ich atmosféry.
Po ubytovaní sa a zjedení obeda, vydávame sa na prieskum za dedinu.
Prechádzame mostom do turistického - po novom - rezortu, ale nič zvláštne tu nenachádzame. A tak sa vraciame späť, ideme si dať čaj do miestnej čajovne.
Kým však môžeme prejsť mostom, musíme dať prednosť iným "turistom". Jačie rohy nemusia byť zrovna najpríjemnejším škrabadlom našich tiel. Platí pravidlo - "jakom sa vyhýbajte, na moste čakajte a na turistickom chodníku sa zdržujte na strane, kde je stena. Ak sa totiž jak otočí, odchýli z cesty a vy stojíte na strane, kde je zráz, máte veľkú šancu zažiť pád z výšky". Túto Azayovu inštrukciu sa snažíme dodržiavať naozaj zodpovedne.
A kým čakáme na uvoľnenie mosta, hľa - môj fotoobjekt, nosič, sedí len tak podaromnici a tvári sa ako naozajstný model. Lenže má smolu. Už som ho videla sa smiať a tak sa na neho škerím, aby pochopil, že chcem aj jeho úsmev. Je chápavý, napriek tomu, že po anglicky z neho nedostanem žiadne slovo. Na všetko mi prikyvuje, hoci mi vôbec nerozumie. Milé ale nepraktické :-).
Deň sa pomaly chýli ku koncu, začína pofukovať studený vietor a tak je čas vrátiť sa späť, vypiť teplý čaj, objednať večernú polievku a zaľahnúť. Zajtra nás čaká náročný deň.