Nosiči s ruksakmi sú už dávno pred nami, my sa motáme s našimi batohmi po uličkách Namche a v tichosti sa s ním na istú chvíľu lúčime. Vystúpame svojich obľúbených x schodov a dostávame sa na traverzovú cestu za dedinou, po ktorej smerujú trekeri, jačie karavány a nosiči smerom k Everestu. Z času na čas míňame trekerov, ktorí sa vracajú späť.
Včera sme stáli možno 200, 300 m nad touto stúpou, dnes ideme cestičkou, na ktorú sme sa s úsmevom pozerali. Našou hlavnou spoločníčkou sa stáva Ama Dablam.
Pofukuje vietor a obloha sa na nás začína akosi mračiť. Motlitby napísané na jednej z motlitebných vlajok - biela znamená element oblakov - potichučky letia smerom k horám. A ja pripájam tiež jednu:"Nech sa všetci v zdraví dostaneme tam aj späť".
Výhľady na hory nie sú až také krásne ako včera, počasie sa zhoršuje. Pred sebou vidíme náš cieľ a aj serpentíny, ktoré nás k nemu privedú /vľavo v kopci/.
Obchádzame nosičov, ktorí nesú náklady do základného tábora, z času na čas krútime hlavami, čo všetko majú nabalené. Lenže mesiac strávený vo výške okolo 5.400 m nie je žiadna romantická idylka a tak je pochopiteľné, že pre spestrenie chvíľ je treba mať kadečo.
V dedinkách, cez ktoré prechádzame je plno darčekových predmetov, ktoré lákajú okoloidúcich. Aj sa sem tam pristavíme, ale nekupujeme nič. Možno na spiatočnej ceste. Ale s najväčšou pravdepodobnosťou až v Kathmandu, budeme vedieť, koľko rupií máme ešte k dispozícii. Zatiaľ míňame hlavne na nápoje.
Motlitieb na kameňoch sme už videli nespočetné množstvo, som však nimi stále rovnako fascinovaná. Tá istá motlitba na milión spôsobov.
Zastavujeme sa pri zostupe k rieke, v jednom z mnohých oddychových miest. Na malú chvíľku sledujeme život miestnych, hlavne detí je tu ako smetí. Rozdáme cukríky a písacie potreby a dopĺňame tekutiny, denne ich treba vypiť okolo 4 litrov. Na počudovanie, zatiaľ čo chalani odskakujú na tzv."local call" každú chvíľku, ja túto potrebu nepociťujem. "Asi všetko vypotím", aspoň tak sa ukľudňujem.
Dnešný prvý most znamená, že sa blížime k serpentínam. Len dúfam, že ma nasledujúce metre nezdolajú ako tie bazaarovské.
Ajaya zisťuje stav nášho apetítu, ak by sme ešte takú hodinu a pol vydržali, obed si môžeme dať priamo v Tengboche. Súhlasíme, raňajky sme mali dostatočné a úprimne, mne sa s prázdnym žalúdkom ide lepšie ako s plným. Takže navštívim mieste toaletné zariadenie, pod ktorým si predstavte kadibúdku s dierou uprostred. Po rôznych verziách miestnosti 00 som však milo prekvapená čistotou a nesmradom. Nakladáme batohy a hor sa do kopca. A sme radi, že nenesieme nejaký podobný náklad, ako je pred nami.
V prípade pekného počasia môžu byť výhľady z rododendrónového lesa nádherné. Ešte síce chýba pár dní do jeho rozkvitnutia, ale aj takto zelený je čarovný. A hlavne, je tu viac kyslíka ako inde, vďaka jeho producentom - stromom.
Obzerám sa späť a sledujem trasu, ktorú už máme za sebou. Tam niekde za kopcami je Namche, ešte ráno sme tam boli a teraz sa mi to zdá ako stará zabudnutá minulosť.
Každú chvíľku si dávame pauzu a pijeme. Počas jednej z nich Marcel testuje okukanú nosičskú stratégiu, nalaďuje nejaké pesničky v mobile. Každý správny nosič má totiž svoj vlastný mobil a cestu si spríjemňuje ľúbozvučnými melódiami. A my tak máme prehľad o miestnej nepálskej hitparáde. Zrazu však započujem tóny katastrofy - Vyrobená pre mňa. Brrrrrrrrrr, rýchlo odchádzam, text tejto piesne ma od samého jej zrodu priam nenormálne irituje.
Pred nami sú posledné metre, fučím síce ako lokomotíva, ale okrem toho nemám žiadne ťažkosti, svaly fungujú. Predsa len dostali riadny tréning počas uplynulých dní, cítim, že tuk odchádza, svaly tvrdnú. To bude figúra :-).
A sme v Tengboche (3860 m). Nachádza sa tu najväčší budhistický kláštor v celom Khumbu regióne. Bol postavený v roku 1923, avšak v 1934 ho úplne zničilo miestne zemetrasenie. Následne ho znovu postavili, aby ho v roku 1989 zničil požiar. Dobrovoľné zbierky a dary však zaistili jeho opätovnú obnovu.
A ešte jedna informácia - šerpa Tenzing Norgay, muž ktorý spolu so sirom Edmundom Hillarym vystúpil v roku 1953 na vrchol Everestu, bol poslaný do tohto kláštora, aby sa stal mníchom. Ako to dopadlo už všetci vieme.
Skladám svoj batoh, objednávam si zázvorový čaj, "sherpa soup and fried rice with vegetable", vyťahujem aparát a idem sa trochu pomotať po okolí. Škoda svetla, škoda viditeľnosti. Žiadne zázraky tu nenafotím, ale fotím aspoň pár pohľadov na dedinu. Kvôli atmosfére.
Vraciam sa ku zbytku posádky. Chalani už sedia a popíjajú čaj. Padá spoločné rozhodnutie, že pokračujeme ďalej, okolo 14.30 odchádzame do dedinky, asi tak hodinku a pol vzdialenej, menom Pangboche /3.930 m/.
A keďže ešte stále nemám na stole svoj obed, odchádzam na ďalšiu obhliadku okolia.
Po návrate cvakám jednu spoločnú, s Ajayom aj s nosičmi. Tomáša, to však viem až dodatočne, tu začína bolieť hlava. Zatiaľ však nič vážne.
Svoj zrak upieram k Everestu, predstavujem si, asi aká teplota a vetrisko môžu byť v Južnom sedle, keď vidím tú hmlistú, šedú záclonu. Lhoce je na tom, aspoň tak sa odtiaľto zdá, o niečo lepšie.
Ajayko sa na našu otázku, čím sa natiera, gebrí opaľovacím krémom niektorého z chalanov, asi nám chce spraviť radosť. Nikdy doteraz som ho žiaden krém použiť nevidela. Na začiatok teda dáva rovno faktor 30.
Sme po obede, máme príjemne teplo v žalúdkoch ale nepríjemne chladno na rukách a chrbátoch, a tak sa pomaly zdvíhame, aby sme spolu s karavánami pokračovali v našom ťažení.
Obchádzame ďalšie a ďalšie mani a pri tejto mi napadá: "v Nepále majú ešte aj jaky svoju religióznu chvíľku."
Zostupujeme lesom, popri obrovskej stene, ako inak motlitebných kameňov, dodržiavame tradíciu a ideme v smere hodinových ručičiek /na tejto fotke to vyzerá presne naopak .-)/.
Míňame miestne usadlosti, prechádzame cez dedinku Deboche, v ktorej v roku 1996 trávil svoj oddychový aklimatizačný pobyt Anatolij Bukrejev tesne pred jeho hrdinským záchranným počinom počas jednej z najväčších Everestových tragédií a stúpame opäť nahor.
Na poslednom moste dnešnej trasy stretávame nosiča s obrovskou drevenou platňou. Čudujem sa, ako sa vôbec zmestí na tak úzkom moste.
Pod nami tečie nádherne sfarbená, tyrkysová Dudh Koshi a spolu s vetrom a plápolajúcimi vlajkami ma unášajú do ďaleka. Ak by som tu ešte chvíľku stála, moja fantázia by sa spustila na plné obrátky.
Treba však pomáhať. Nosič s drevenou platňou má problém ako dostať platňu, ktorou zavadil o most, opäť na chrbát.
Začína snežiť. Obloha sa zahaľuje do ťažkej oceľovej mrákavy, už by sme mali byť tesne pred dedinou. O malú chvíľku prichádzajú naši usmiati nosiči, aby mi vzali z chrbta batoh a mňa nechali vychutnať si posledné metre bez záťaže. Gentlemani.
Cvakám poslednú spoločnú fotku so snehovými vločkami a mierim do tepla a svetla krásnej loundge, v ktorej máme stráviť noc.
Ako nakoniec dopadol dnešný večer som písala v úvodnom článku tejto série. Pre tých, ktorým sa nechce čítať, len v skratke. O 17.00 sme zostúpili späť do Deboche, aby sme prespali v mieste s najväčším množstvom kyslíka na okolí. Tomáš dostáva výškovú nemoc a vyzerá to s ním nie trikrát najlepšie. Noc trávime v miestnej ubytovni, a prvý krát od Tomáša nedostávam žiadnu odpoveď na otázku:"Spíš?" Ako dobre, znamená to že jeho organizmus oddychuje na plné obrátky a snáď sa zajtra budeme môcť vrátiť späť a postupovať vyššie. Ale o tom už v ďalších častiach.
