Vychádzam z izby a očarená ranným svetlom mierim naposledy smerom k Ama Dablam. Kopce nad Namche sa sfarbujú do jemnej červenkastej farby a všetko navôkol je skryté v modravom svetle.
Po necelej hodinke schádzam späť k našej ubytovni, balím ruksak, beriem kefku s pastou na zuby a snažím sa nemyslieť na to, ako mi rozum velí zostup a srdce volá "poď hore". Cítim, akoby ma trhalo na kusy. Som ticho, zatiaľ som nevydala ani hláska. Tomáš na mňa z času na čas pozrie, až nakoniec nevydrží a zvolá:"Zuzi, choď s nimi hore, ja to nejako zleziem sám". Otočím sa a nemo na neho hľadím. "Blázniš? Idem s Tebou."
Okno sa roztápa v záplave prvých slnečných paprskov a mne popri stekajúcich kvapkách napadá, že tu zanechám slovenskú vlajku, ktorá bola celou cestou mojim verným spoločníkom. Ako znamenie, že sa sem raz ešte vrátim.
Lúčime sa s chalanmi, dávame im posledné veci, ktoré chceme aby zobrali na Kala Patar. Sľúbila som Andrejovi z TK JAMP, že odfotím v base campe reklamnú fotku na klubové tričko. Keďže Marcel tiež patrí medzi "jampákov", podávam mu svoje tričko a prosím o fotodokumentáciu. Ajayovi dávam keltskú hodvábnu šatku, ktorú si prosím uviazať na vrchole Kala Pataru a Tomáš hľadá veľkú slovenskú zástavu a ticho ju podáva Marianovi. Berieme si jedného nosiča a opúšťame dedinu.
Počasie je pekné, slnečné. Vidíme náš prvý cieľ, Tengboche, dúfam, že viditeľnosť ešte chvíľku vydrží, rada by som odfotila kláštor v popredí a hory v pozadí ako aspoň jednu gýčovitú pohľadnicovku.
Blížime sa k lesu, ktorý je pre aklimatizáciu jedným z najlepších miest na oddych. Tu totiž možno dočerpať tak potrebné molekuly kyslíka.
Stromy sú pokryté machmi a lišajníkmi, viem si predstaviť pár filmových scén práve z tohto tajomného miesta.
Prekvapene pozerám na farebné kmene rododendróna. Farby v tejto drsnej krajine rozhodne nechýbajú.
Tesne pred záverečným stupákom ku kláštoru sledujem, ako sa začínajú dvíhať mraky.
Prichádzame k hlavnej stúpe, kde nás už čaká náš nosič. Z tejto strany ešte hory vidno, zo strany kláštora je opäť všetko zahalené v nepríjemnej šedi.
Celú cestu do Tengboche sme šli v závese za jakmi a ich "pastierkou". Tesne pred vrcholom kopca sa nám ich podarilo predbehnúť a teraz nás opäť dobiehajú. Vyzerá to tak, že budeme mať spoločnú púť aj naďalej.
Pri našom príchode do Tengboche pred dvoma dňami, nás vítal miestny krkavec. Neviem, či je to ten istý, ale aj pri našom odchode sa s nami lúči, minimálne jeho súkmeňovec.
Obzerám sa smerom k Everestu a Lhoce, obaja sú skrytí za oponou tkanou mračnami. Nevadí, aspoň mi je menej smutno.
Opúšťame Tengboche a chystáme sa na zostup k rieke, ktorý naše kolená "určite" ocenia. Na moje prekvapenie to ide celkom rýchlo a pohodlne, míňame sa s trekermi smerujúcimi nahor a máme krásne zrkadlo. Presne tak unavene a udýchane sme vyzerali pred časom aj my.
Od rieky smerom nahor obaja takmer vypľúvame dušu. Počas dýchacích prestávok si s prekvapením uvedomujeme, že si tento strmák vôbec nepamätáme. V opačnom smere sa zdal vcelku príjemný a schodný. Dnes svoj názor meníme. A keďže ledva lapám po dychu, takmer nič nefotím. Výnimku robím len pri jednom dome, kde stojí chlapča a pozoruje okoloidúcich. Stojí na takom strmom mieste, že Tomáša až mrazí a má chuť ho posunúť na bezpečnejšiu časť.
Obaja sme unavení a hladní. V miestnej vývarovni si objednávame cesnakovú polievku, špagety s jačím syrom a opekané zeleninové rezance. Na naše prekvapenie, najchutnejšie sú práve špagety. Delíme si porcie na polovicu, máme tento dobrý zvyk, aby sme ochutnali všetky jedlá, ktoré sa dajú. Približne hodinku oddychujeme a prispievame finančným darom na výstavbu miestneho kláštora, za čo dostávame od prísediaceho mnícha potvrdenie s vypísaným našim menom a sumou, ktorou sme prispeli.
Zdvíhame kotvy, kývame ľuďom na poliach a máme pred sebou záverečnú časť trasy.
Lúčime sa s našou "čašníčkou" Teshi, ktorá bola veľmi milá, skromná a vedela pekne po anglicky. Chodí do školy v Kumjungu - presne do tej Hillaryho školy, ktorú máme v pláne po našom návrate do Namche navštíviť.
Záverečný úsek nám spestruje stádo voľne sa pasúcich koní. Sú všade, na chodníku, vedľa neho a pod ním a tak riskujeme a vchádzame priamo medzi ne, čakajúc nejaký ten kopanec. Ale sú to milé tvory, nechajú nás v kľude prejsť bez náznaku akéhokoľvek násilia.
Namche je už v pološere, po slnku ani chýru ani slychu. Obchádzame ho cestou, po ktorej sme ešte nešli, a unavení padáme do hotelových postelí. Tomáša bolí silno hlava, dostáva tabletku a mne nezostáva iné, len dúfať, že na druhý deň nebudeme musieť zliezať ešte nižšie.