Naša akčná dvojka uzatvára dohodu. Dávame si deň úplného voľna na zotavenie. Tomášovi je fajn, mne v podstate tiež a tak si ideme vychutnať Namche Bazaar s jeho obchodíkmi, kaviarňou a koláčmi. Internetujeme domov a podávame správy rodine a kamarátom. Je šedivý deň, trochu ponurá zimná nálada, teplota klesla na bod mrazu a zdá sa, že vonku je teplejšie ako na izbe. V miestnych zmenárňach zháňame pre Tomáša bankovky rôznych krajín do jeho zbierky.
Obchádzame miestnu stúpu, sledujeme okolie a len tak z nohy na nohu sa motáme a fotíme.
Za ten čas, čo sme boli vyššie, rododendróny vyhnali puky kvetov. Stromy sa začínajú podobať na červeno-cyklámenové alegorické koše.
Po doobednej prechádzke zaliezame na izbu, kde sa hráme rôzne verzie hry Meno, mesto, zviera, vec. Keď nás to prestáva baviť, skúšame slovné hračky a nakoniec končíme pri kartách a kockách. A po dobrom obede, kedy ochutnávam čarovné švajčiarske zapekané zemiaky s jačím syrom a zostávam ešte niekoľko krát verná tejto delikatese, zaliezame do spacákov a zdriemneme si. Tomáš ide opäť do Internet caffé a ja dávam na seba ďalšiu vrstvu mikín a nakoniec páperku.
Ďalšie ráno prebieha veľmi podobne, rovnaké oči, rovnaká studená voda a rovnaký zjav. Vonku sneží a aby sme sa zahriali a trochu sa aj unavili, rozhodujeme sa pre výlet do Thame. Keďže husto sneží nechávam fototechniku na izbe. Výlet to bol veľmi príjemný, pripomínajúci prechádzku v tatranskom lese nielen chodníkom ale aj vôňou.
Tretie ráno sa nesie v podobnom duchu, ibaže mi už tečie aj krv z nosa a začínajú mi praskať cievky. Radostne naladená zo svojho stavu, vyskakujem z hotela a za pekného, teplého, slnečného počasia stúpame okolo miestneho kláštora do Kumjungu. Máme so sebou nabalené perá, ceruzky, voskovky, chceme ich nechať deťom v Hillaryho škole.
Tesne nad Namche, pri mláke z roztopeného snehu, sledujeme desiatky krkavcov, kúpajúcich sa v týchto prírodných kúpeľoch. Po kúpeli vzlietnu na strom a odtiaľ sledujú, čo nového v dedine.
Chvíľku vyhutávam, že by nebolo od veci začleniť sa do tejto vtáčej komunity. S úsmevom pokračujem ďalej, snažiac sa kdesi v kopci nado mnou nájsť farbu Tomášovej bundy.
Sme opäť na letisku Syanboche, tentokrát z opačnej strany.
Na začiatku štartovacej a zároveň pristávacej dráhy stojí kôň. V jeho blízkosti sedia muži s batohmi a šerpovia niečo medzi sebou vykrikujú. V tom sa ozýva hukot a rachot a hľa, priamo pred nami pristávajú dva vrtuľníky.
Jeden biely a druhý červený.
Pokračujeme ďalej, prechádzame cez letisko. Najprv sa v tom snehu netrafíme na správny chodník vedúci k výhľadu na Everest, druhý pokus je však úspešný. Spoločne s japonskou výpravou turistov, ktorá fotí a kameruje naozaj všetko, stúpame až k ubytovni pre šerpov.
Hneď za ňou ma zaujala kombinácia bielomodrého pozadia a výrazne červeného popredia. Jednou z najobľúbenejších trekerských farieb je jednoznačne červená.
Napriek tomu, že sme už minule na tomto mieste nacvakali kopec fotiek, dnešná atmosféra je opäť iná. Pribudlo pocukrovaného snehu a ubudlo krásnych hnedastých odtieňov. A z jarnej krajinky je hneď krajinka zimná.
Lhoce a Everest nevidno, skrývajú sa v ťažkých mrakoch.
A opäť rachot - červený vrtuľník mieri priamo na nás.
Obchádza nás a následne sa chystá k pristátiu tesne pred hotelovým komplexom a výhliadkov na Everest.
Tak ako sa vrtuľník zdá obrovský, keď letí tesne popri nás, tak sa na pozadí hôr javí ako malá bodka.
Ten rachot na chvíľku preberá aj osemtisícovky, ich vrcholky akoby chceli nahliadnuť, kto ich to v ich kľude vyrušuje.
Iba Ama Dablam sa prizerá s kľudom a pokojom, odhaľujúc svoju krásu bez okolkov. Ako každá správna Matka.
Smerujeme k hotelu, od ktorého by podľa mapy mala viesť cesta do Kunjungu. Sneh sa v teplom slnku topí a tak je všade more blata. Začínam sa podobať svojmu čínskemu znameniu - zababraná som ako riadna SVIŇA.
Napriek tomu, že na fotkách sa zdá príjemné zimno-jarné počasie, z času na čas zaduje poriadne studený vietor. A presne v takom vetre stojím a čakám, kým helikoptéra vzlietne a odletí smerom k Namche. Prsty mi od chladu drevenejú, chcem nafotiť priebeh štartu a let prístroja s horami v pozadí. Pripravená čakám asi 15 minút, všetky nastavenia skontrolované ... konečne sa helikoptéra zdvíha, aby mi vzápätí úplne zmizla z dohľadu. Krásne som sa obabrala, namiesto nahor si to prístroj šinie dolinou, mne z dohľadu. Vďakáááááá.
Konečne sa dostávame na miesto, kde sme ešte neboli. Zostupová cesta do Kumjungu vyzerá romanticky, otvára sa nám výhľad do celého údolia pozdĺž Ama Dablam.
Kumjung už máme na dosah. Počasie za nami je krásne slnečné, pred nami nádherne zamračené. Aj takéto paradoxy sú výsadou hôr. Len dúfam, že tá šedá stena vydrží staticky na svojom mieste a nám bude zohrievať chrbáty ešte nejeden slnečný papršlek.
Pred sebou máme naozaj krásny kus sveta. K tomu tichý šelest vetra a ostrý čerstvý vzduch, mračná zdôrazňujúce pominuteľnosť chvíle - to všetko mi hladká moju malú ranku na srdci. "Aj tu to stojí za to". A tieň ľútosti dodáva - "hoci chalani tam hore možno majú ešte krajšie výhľady". "Stopni sa moja milá" - to dohovára moje múdre JA môjmu malému detskému JA. A dohoda je uzavretá.
Vychutnávam si každý meter tejto túry, to ticho, svetlo, žiadni ľudia - jednoducho raj na zemi.
Schádzame do dediny Kumjung. Náš hlavný objekt je škola. Musíme však prejsť na opačný koniec, kde nám miestny ujo ľúbozvučnou angličtinou ukazuje smer, kadiaľ máme ísť. Som prekvapená, takú peknú angličtinu som od neho naozaj nečakala. Chvíľku rozmýšľam, či patrí k miestnym učiteľom, ale je obkolesený celou kopou ľudí, svoju otázku preto nechávam nepoloženú a teda nezodpovedanú.
Čo mám na horských dedinách naozaj rada je, že napriek chudobe, ich domčeky, v akomkoľvek stave, stále hýria výraznými farbami. Takže aj ten najošarpanejší dom pôsobí tak trochu rozprávkovo.
A sme v cieli. Stojíme pred vstupom do jednej z najznámejších škôl sveta. Nie kvôli ratingu poskytovaného vzdelania, skôr kvôli jej zakladateľovi. Ako poctu a vďaku nepálskym šerpom Sir Edmund Hillary - prvý pokoriteľ Everestu v 1953 roku - zakladá a stavia pre deti nosičov túto školu.
Na jeho pamiatku je uprostred areálu umiestnená jeho busta - obkolesená učebňou informatiky, geografie, či umenia. Na každej z nich je uvedený sponzor, ktorý financuje jej prevádzku - poväčšinou ide o horolezeckú, či horskú spoločnosť z rôznych kútov sveta. Vstupujeme do riaditeľskej miestnosti, zoznamujeme sa s učiteľom histórie a umenia a aj samotným riaditeľom a vyberáme svoje dary. Pekne sa nám poďakujú, vzájomne si zaželáme všetko dobré a veľa šťastia.
Medzitým slnko mizne a tak nám nezostáva nič iné, len sa po šálke čaju v miestnej čajovni vydať opäť do kopca a vrátiť sa späť do Namche. Tentokrát bez zohrievania solárnymi lúčmi.
Spiatočná cesta vedie nekonečným počtom schodov. Pol hodinu stúpame točitými serpentínami, z času na čas stretávajúc miestnych. Táto cesta rozhodne nepatrí k tým komerčným. Na vrchole, v hmle a chlade, na nás čaká mini-chorten. Pociťujeme tu zvláštnu mystickú náladu, hodíme si svoje vlastné motlitbičky ticho sami pre seba a rozbahneným chodníkom sa sunieme smerom k Namche. Netušíme, kde vyjdeme, v tej hmle je ťažko rozoznať okolie.
Na okraji letiska sa na chvíľku rozostúpia oblaky a my zisťujeme, že stojíme priamo nad Namche. Opäť nový pohľad a to sme si mysleli, že Namche nás už nemôže ničím prekvapiť.
Nasledujúce ráno chceme vstať o 04.30, aby sme si šli ešte raz vychutnať túto trasu a nafotiť ranné svitanie. V noci ma však chytá strašná bolesť v hrdle, zimnica a slabosť. Som zabalená v spacáku a na hlave mám nepretržite už niekoľko dní čiapku. Korienky vlasov ma bolia, mám pocit, že keď dám čiapku dole, bude to aj s vlasmi. A tak Tomáš vstáva ráno sám a užije si svoj súkromný východ slnka, ja zostávam 3 dni nevládne v posteli. Z každej Tomášovej vychádzky dostávam nejaký liečebný "podarúnok" v podobe zázvora, papierových kapesníkov čínskej výroby, či miestnych jabĺk. Mám pocit, že zázvorový čaj, ktorého pijem hektolitre, nebudem chcieť po návrate domov poriadne dlhý čas vidieť.