Na ďalší deň si prosím ešte jeden vylihovací deň, stále nie som schopná opustiť svoj pelech. A tak sa Tomáš konečne dočká spoločnosti pri potulkách po okolí. Chalani výlet do Thama odmietajú, sú unavení, chcú sprchu, Internet, kávu, koláč, darčeky a tak volia motanie sa po Namche. Stretávame sa pri obede a večeri.
Večer, po dojemnej chvíľke nad tortou /viď prvý článok s názvom Aj neúspech môže mať sladkú chuť/, súhlasím so zajtrajším zostupom do Phakdingu a neskôr Lukly.
Ráno balíme všetky veci, batohy hádžeme na chrbát nosičom a vydávame sa na zostup. Spočiatku mi to ide dobre, kolená nebolia, ako tak predychávam, aj keď občas pripomínam miestnych chrchľošov. Smrkám každú chvíľku, ale zdá sa, že zostup zvládnem. Až do momentu, kedy sa blížime k mostu a treba vystúpať asi 50 schodíkov priamo k nemu. Tu mi ide bubienky vytrhnúť z uší, na hrudi cítim tlak na roztrhanie a hlava sa mi krúti ako po riadnej dávke húsenkovej dráhy.
Musím si sadnúť a pravdepodobne vyzerám, akoby udrela moja posledná hodinka. Tomáš sa ma niečo pýta, nerozumiem mu a nemám chuť na žiadnu starostlivosť, rozhovor, dotyk. Potrebujem dýchať. V duchu si rátam, raz, dva, nádych, raz, dva výdych. Takto sedím neviem ako dlho, až sa konečne ukľudním a začínam vnímať okolie.
Na moste je plno, treba počkať, kým sa naň môžeme postaviť aj my.
A máme ešte jeden rest. Teda Tomáš má. Ako dar Shivovi mal na Kala Patare vypustiť do vzduchu ružové lupene od svojej liečiteľky. Doteraz ich mal v batohu nepoužité a tak nastáva vhodná chvíľa na splnenie sľubu - hádže ružové lístky z mosta, smerom k horám.
Konečne máme za sebou najhorší úsek cesty, sedíme pri rieke a ja pijem, pijem a pijem. Pýtam si prestávku, nemáme sa kam ponáhľať.
Prestávku mám povolenú a aha ho, kto je najviac unavený?
Sedím si na skale priamo nad vodou a pozorujem, že tento oddychový čas nemáme len my. Rieka láka k posedeniu, zohrievame sa pri nej dobrú pol hodinu.
Všímame si, ako rýchlo stihla krajina rozkvitnúť, v každej dedine je plno ovocných stromov v bielej a ružovej svadobnej róbe.
A čo som nestíhala pri príchode, doháňam pri odchode. Opäť dychčiac, podstupujúc nádychovo-výdychový rituál, vyberám foťák a zachytávam vstup do národného parku Sagarmatha, kde je treba platiť vstupný poplatok a po obdržaní vstupného preukazu, dodržiavať všetky inštrukcie na ňom uvedené, čo sa týka správania sa v ňom.
Sme hladní a smädní a tak si vyberáme svoj "lunch time" pod rozkvitnutou broskyňou, aspoň tak nás informuje Ajaya. Sedíme a oddychujeme vyše hodiny, slnko na nás páli, konečne sme len v tričkách s krátkym rukávom a naše telo priam dychtí po teple slnečných lúčov.
Keď sa zdvíhame k odchodu, zbadám toto milé chlapča a robím mu portréty. Hľadáme čo by sme mu ešte dali, zostali už len posledné cukríky a pero. A tak mu všetko podáme a s úsmevom sa lúčime.
Cesta je priam rozprávková, všade samé farby a vône. Jar v horách je nezabudnuteľná.
Obchádzame jedno z posledných miest, kde sa nad nami týčia vysokánske štíty, ja sa s nimi v duchu lúčim, aj keď niekedy by som ich už radšej ani nevidela, nech mi nie je ľúto. Spomínam si, ako som vždy ako dieťa plakávala, keď sme vlakom opúšťali Tatry. A presne ten istý pocit sa mi vracia aj tu. Smútok, nemám k nemu žiaden racionálny dôvod, a predsa ho zakaždým keď opúšťam hory, cítim.
Ako náplasť naň, usmieva sa na mňa spomedzi kameňov táto krásna mandala. Ďakujem.
A pred vstupom do Lukly si všímam, čo mi pri opačnej ceste uniklo. Malý kláštor, trochu pripomínajúci bhutánske Tigrie hniezdo.
Po príchode do Lukly, všetci zalezieme pod sprchu. Potrebujeme zo seba zmyť prach, pot a načerpať čerstvú silu. Konečne dávam z hlavy dole čiapku, vlasy zatiaľ držia a keď ich pomaly, šetrne oplachujem pod tečúcou vodou, cítiac vôňu šampónu, konečne sa opäť cítim ako žena. Nemám síce pri sebe žiadne šminky ani voňačky, len mydlo a šampón, ale aj to stačí na príjemný pocit čistoty a jemnoty.
Sadáme si na priedomie našich izieb, objednávame si jedlo, hráme karty. Slnko medzitým mizne za oblakmi, na malú chvíľku však svetlom pohladká krajinu, akoby na rozlúčku. Okamžite hádžem karty na stôl, bežím pre foťák a Marcel sa len smeje so slovami: "aaaa, Zuzana zbadala photoshopový motív".
Veru tak, vždy keď vidím takéto obrazy, niet toho, čo by ma zastavil v cvakaní. Je to ako droga, nevnímam, nerozmýšľam, iba sledujem, ktorú líniu môžem ešte zvečniť.
A pri motlitebnej vlajke farby zemského elementu sa naposledy pomodlím, poďakujem horám a vyslovujem tiché: "ešte sa vrátim, neviem kedy, ale vrátim".