A tak nastavujem budík na 05.45, dohoda znie o 06.30 padáme z Liptovského Mikuláša. Presne o 07.30 vstupujeme do lesa, vo Valaskej Dubovej práve zvonia ranné kostolné zvony - ako pre nás. Hoci som na tejto trase nie úplný nováčik, dva krát som stála na vrchole, raz sme kvôli búrke utekali tesne spod neho, v zime som naň ešte nešla. A vôbec, moje zimné turistikovanie spočíva poväčšine v prechádzkach po Malých Karpatoch, zo dva krát som šla tatranskou magistrálou zo Skalnatého plesa na Hrebienok. Z uvedeného teda vyplýva, že za zimného horala sa rozhodne nepovažujem.
Sneh nám vŕzga pod nohami, som zvedavá kadiaľ vedie zimná trasa. V lete nám výstup do sedla Stredná poľana trval niečo okolo hodiny a rovnako aj následný výstup priamo na vrchol. Mimochodom jeho výška je 1.611 m n.m., v blízkom okolí sa žiaden takýto krásavec nenachádza. Práve preto je výhľad z Choča jedným z najkrajších – za pekného počasia vidno do diaľky možno aj 200 km. Hrebene Malej Fatry, Západných či Nízkych Tatier hladkajú dušičku. Teda aspoň tú moju.
V sedle si dávame šálku teplého čaju a pokračujeme nahor. Stromy sa menia na ľadové príšerky, prvý krát v živote vidím to, čo som doteraz obdivovala na fotografiách bežkárov, či skialpinistov. Pekný zelený smrečok či jedlička sa vďaka snehu, vetru a následnému ľadu menia na zvláštne figúrky, tí čo majú rozprávkovú fantáziu si užijú návrat do detských čias.
Tesne pod vrcholom nás čaká úsek zabezpečený reťazami, ale nič ťažké to nie je. Za zákrutou sa vynára vrchol, nejakí ľudkovia už na ňom stoja. Po pár metroch prichádzame aj my a nastáva prezliekanie a zatepľovanie sa. Kým sme šli do kopca, mráz nebolo vôbec cítiť. Stačila mi jedna hrubšia „fliska“ a pod ňou tričko s dlhým rukávom. Ale na vrchole sa už riadne zozimuje. O dve minútky mám šatku, cez ktorú som dýchala, zmrznutú na kosť. Takže treba počkať s fotením, zdravie a teplo je dôležitejšie. Na záver povinný dúšok teplého čaju a poďho do fotenia.
Máme nádherný výhľad – Tatry /Nízke, Západné a aj úvod Vysokých/ sa týčia v azúrovo-modrej oblohe. Pohľadom mierim na liptovskú kotlinu a dostávam sa k Ďumbieru, Chopku, v diaľke je vidno vysielač na Kráľovej holi. Smerom na juhozápad vidím priam „magický“ kúdoľ dymu z ružomberského celulózkového komína. Otáčam sa ďalej na západ až severozápad, kde je výhľad na ďalšieho slovenského frajera – Rozsutec a celý hrebeň Malej Fatry. Spoza Veľkého Rozsutca vykúka jeho menší súrodenec, nasleduje Kubínska hoľa a po ďalšom pootočení na sever vidím Malú aj Veľkú Babiu horu. A sme späť v Západných Tatrách. Tento kruhový výhľad nemá chybu. Na vrchole sa nachádza pekný ukazovateľ vrcholov aj s ich nadmorskou výškou. Nám zároveň slúži ako stolík na čaj a Paľo ho využije aj ako podstavec pod aparát. Nebrali sme totiž statívy, tí čo ma poznáte viete, že statív nie je moja silná stránka. S fotením sa bavíme necelú hodinku, dokonca narúšame ešte panenský sneh na východnom cípe. Čo by človek nespravil pre pekný záber. A ako tam tak pobehujeme a híkame, v žalúdkoch nám začína poriadne škvŕkať. Takže chlieb s omeletou, šunkou a klobáskou zapĺňa naše bruchá a po dopití zásoby čaju nakladáme ruksaky na chrbát a poďho späť.
Na moje prekvapenie stretávame cestou nadol značný počet obdivovateľov zimnej prírody. Záver cesty prebieha v príjemnom, už topiacom sa snehu, aj zo stromov pomaličky začína kvapkať, cencúle menia svoje skupenstvo.
A ako sa na správnu chočskú turistiku patrí, zakončievame ju v miestnej valaskodubovskej krčme – síce len pri káve a čaji, ale aj to sa dúfam ráta .-).
Cestou domov sa zastavujeme v dedinke zvanej Martinček. Nachádza sa tu veľmi pekný kostolík sv. Martina z roku 1260 /bližšie informácie na stránke http://www.venda.sk/sk/kostoly/likavka/4004-kostol-sv-martina-martincek/.
Svoj záverečný pohľad venujeme nášmu národnému symbolu - miestu, kde by moja noha jedného dňa rada spočinúť. Večer sadám na vlak a tento článok píšem už na dolnej zemi, v meste bratskej slávy.