V jedno letné augustové ráno sme sa s Paľom vybrali na pravý tatranský ozdravný „prechádzkový" víkend. Moja kondička bola na hranici 0 (myslím že aj mínusové hodnoty by pripadali do úvahy), takže padlo rozhodnutie o malých nenáročných výletoch (tu už dnes dávam poznámku - neverte človeku, čo žije v horách celý svoj život. Čo je pre neho nenáročný výlet, je pre mňa hranica prežitia .-) ). Najprv pôjdeme z Bielej vody na Chatu pri Zelenom plese (známa je aj pod starým menom Brnčalova chata) a neskôr na Jahňací štít. Vrátime sa späť na chatu, prespíme tam a druhý deň prejdeme cez Baranie sedlo na Téryho chatu a späť do Smokovca. Kto by s takým návrhom nesúhlasil, ešte keď k tomu vidíte radostnú, usmievavú a spokojnú tvár navrhovateľa.

Cestou k Zelenému plesu na chvíľku zastavujeme pri potoku, ktorý sa volá Zelený. Jeho voda je naozaj verná svojmu menu - krásna, smaragdová. A tak si sadám a hľadím do jej hlbokých zelených očí, mám chuť sa vyzuť a ponoriť nohy do jej ľadového, čistého náručia. Vždy keď som v Tatrách neviem prejsť bez povšimnutia okolo horských riav, ich zvuk, ich vôňa, ich rýchlosť prináša do mojej hlavy pokoj. Je to jedna z najlepsích meditatívnych očíst ľudského bytia akú poznám. Zdôrazňujem, hovorím za seba.

Po dákej hodinke sme na chate plnej ďalších turistov, cyklistov, detí a psov. Je krásny slnečný deň, vyzúvam si topánky a na novopostavenej terase si dávame obed spolu s Bvitamínovým elixírom medovej farby, na vrchole ktorého sa belie krásna biela čiapka. A začínam sa cítiť ako mačka. Slnko mi vyhrieva chrbát, pivo chladí moje útroby, oči sa mi zatvárajú ... . „Ideme" zaznie povel môjho sprievodcu. Úprimne, pri pohľade na kopec, do ktorého sa mám štverať, mi moje vnútro hovorí: „Čo Ti šibe? Nie je Ti tu dobre? Kam sa zase ideš trepať?" Ale na tieto lenivé výlevy jedného z mojich ja som už pravdupovediac zvyknutá. Čím som staršia, tým sa dožaduje čoraz väčšej pozornosti, ale zatiaľ ho viem umlčať. Zatiaľ... .

A tak na seba nahadzujem ruksak, priťahujem šnúrky a na krk vešiam foťák. A mierim smerom na hor. Cesta je to strmá, miestami so značne vysokými „schodami". Keď už dychčím ako statný bujak, strmina ustupuje a zbadám príjemne sa zvažujúci chodník. A na ňom, priamo predo mnou, dvojicu pravých tatrancov pozerajúcich na mňa s rovnakým prekvapením ako ja na nich. Skladám foťák a rýchlo, kým sme všetci v šoku, cvakám. Pohyb a zvuk ich nakoniec odplašia, ale v mojej zbierke je nový zvierací druh - kamzík vrchovský tatranský (Rupicapra rupicapra tatrica).

Pokračujeme ďalej, ja celá tešivá, poskakujem od radosti z nového zážitku a tu zrazu ďalšie kamzíky. Vyzerá to ako miestna ZOO, kamzíky sú nainštalované v pravidelných intervaloch, otázkou zostáva, kto je návštevník a kto vystavený exemplár .-).

Chodník sa opäť zdvíha a tu zrazu, kde sa vzala, tu sa vzala - reťaz. A keďže nie som vo fyzickej pohode, stiahne mi hrdlo a nesmelo vyslovujem otázku:"tu sú reťaze? To asi nie je až taká nenáročná prechádzka." Paľo sa na mňa prekvapene pozrie so slovami:" čo si, veď to nič nie je". A tak s trasúcimi sa rukami a nohami idem pár metrov po reťaziach a v tom, ťapucha, obzriem sa za seba a zbadám, čo budem musieť zliezť. A chytí ma moja povestná panika. „Musím ísť späť, toto nezvládnem, na toto nemám". Našťastie má Paľo pochopenie, otáča to spolu so mnou, s malou poznámkou:"sme kúsok od vrchola". Ale ja som zaťatá, deriem sa späť a sadám si na kameň, po lícach mi tečú slzy a som zo seba nešťastná. Rok čo rok sa snažím prekonať svoj panický strach z lezenia po skalách (keď poviem lezenie, mám na mysli štvornožkové plazenie sa). Každý rok sa o niečo posuniem a o ďalší rok sa všetko opakuje nanovo. Ani obraz, ani zvuk - len panika.

Paľo pri mne v tichosti sedí, čaká kým sa doklepem a potom s kľudným hlasom povie: „veď sa nič nedeje, vrátime sa na chatu a zajtra pôjdeme na Téryho chatu." Teraz však už pochybujem o jednoduchosti trasy a tak začínam vyzvedať: „a naozaj to zvládnem? Nie je tam nič zapeklité?" „No, sú tam reťaze ale nič ťažké, na nič strastiplné si naozaj nespomínam". Kiežby mal pravdu.

Večer trávime pri plese, skúšam nafotiť chatu, ktorá patrí k jedným z najfotogenickejších. A keď sa už stmieva a nám škvŕka v bruchu, balím svoje „nástroje" a šups do tepla ku kráľovskej večeri. Musím povedať, že pán chatár Tomáš sa spolu s pani chatárovou Kajou a celým personálom príkladne starajú o svojich hostí - porcia večere by nasýtila troch. Oblizujeme sa až za ušami a presúvame sa do malého baru na prízemí. Tu Paľo stretáva svojich kamarátov a jeden z nich sa ma pýta: „neboli ste Vy náhodou na jar v Káthmandu?" Prekvapene sa na neho pozriem, tvár mi však nič nehovorí a tak odpovedám: „bola, odkiaľ viete?" Usmeje sa so slovami: „tí chlapci na letisku, čo sa pri Vás pristavili, pamätáte? Zliezali sme Lobuche (pozn. 6.119 m n.m.) ..." Mám pamäť na tváre, ale tu prvýkrát vo svojom živote dostávam na frak, prisahala by som, že som tohto človeka v živote nevidela ... A takýto je malý svet :-).

http://chataprizelenomplese.sk/