Krížová cesta nitrianskej Kalvárie sa tiahne od kostola Nanebovzatia Panny Márie z 12. storočia až na vrcholok pahorku s rovnakým menom - Kalvária. Výjav Ježišovho umučenia sa zobrazuje v 12. malých kaplnkách, na záver ktorých dominuje súsošie dojímavo zobrazujúce smrť Spasiteľa. Zakončením krížovej cesty je Kaplnka Božieho hrobu so šesťuholníkovým pôdorysom. Pôvodne slúžila ako strážna veža, tzv. varta a vysunutá obrana nitrianskeho hradu.
Ešte pred 6. hodinou rannou stojíme na vrchole kopca, ktorého nadmorská výška je niečo okolo 215 m n.m.. Pahorok nitrianskej Kalvárie poskytuje nádherný výhľad na mesto a jeho okolie. Z príručiek viem, že sa na ňom nachádzajú vzácne suchomilné rastliny, borovicové lesoparky a na južnom svahu sa jeho vápencové bralo - pozostatok starého kameňolomu, stalo vďaka previsom, cieľom začínajúcich, ale aj pokročilých skalolezcov. Vraj sú tu ukryté tajomné neprístupné jaskyne, ako aj príbehy zaľúbených párov či svätých mužov, ktorí tu prežili mnohé krásne chvíle.
Čo som však v príručke nenašla bolo nekonečné ticho a kľud, ktoré núti človeka sadnúť si a meditovať. Hlavne v túto skorú hodinu, kedy okrem nás nieto na kopci nikoho iného.
Lenže prišla som fotiť, na meditovanie teda príliš času nemám, keďže chcem stihnúť prvé slnečné lúče vychádzajúce spoza vzdialeného pohoria Tríbeč. A tak hľadám čo najlepšie miesto, nevšímam si nič iné, až to nakoniec podľa toho dopadá. Nehľadím totiž pod nohy a jám je tu ako maku. V jednej z nich končí moja ľavá noha. Najprv skočím do prázdna, začujem zvláštny zvuk a vzápätí vidím hviezdičky - členok. Nemám svoje obľúbené turistické topánky, mám len tenisky, ktoré moje labilné členky nedržia pokope. Po chvíľke zavýjania, odkrivkávam späť na vrchol, veď vravím nieto času na výmysly. Slnko sa už teperí spoza kopca, foťák, statív, diaľková spúšť - to je trio, ktoré moju myseľ plne zamestnáva. Na bolesť, či obväzovanie bude času neskôr.
Spočiatku to vyzerá na taký obyčajný východ slnka, ale po chvíľke sa lúče oprú o kaplnku, na modrej oblohe zasvieti poriadna oranžová a ja len slastne vzdychám. Radosť fotiť.
Behám, teda skackám z miesta na miesto, nepočujem nič, čo sa mi Koma snaží povedať, veď chcem zachytiť čo sa len dá - a kto fotí, vie, že taký parádny východ netrvá dlho, po pár minútach je už slnko príliš silné a farba sa stráca.
A tu zrazu akoby mávnutím čarovného prútika, oranžové svetlo bledne, slnko sa schováva za hradby ťažkých mrakov. Aj táto chvíľa má svoje čaro, preto trielim na svoje úvodné stanovisko, kým je ešte vidno zmes modrej a sivej oblohy.
Divadlo sa končí, balím svoje caky paky a pomaličky schádzame z kopca. V aute sa konečne venujem svojej nohe, ale úprimne, aj keby som ju mala polámanú na márne kúsky, to ranné svetlo ma dostalo - lepšieho analgetika by som v tejto chvíli nenašla.