Po približne hodinke zaspávania, počujeme so Silviou dáky čudný zvuk. V stane. Vonku fučí, prší, psota panuje a pod našu strechu ... zapínam čelovku a hrôza hrôz, obe máme spacáky v časti kolien poriadne mokré. Sledujem padajúce kvapky a hľadám, kade nám vnikajú do nášho príbytku. A po chvíľke vidím, že takmer každý spoj v stane je odlepený, takže do rána hrozí totálna potopa.
Vyskakujeme von, chlapci našťastie ešte nespia. Vladko nám otvára auto a snaží sa prispôsobiť sedadlá k akému - takému spaciemu tvaru. Je to ťažké, lebo všetko z auta č. 1 je kvôli Andrejkinmu zdravotnému stavu prenesené do nášho auta a tak sedačky nejde sklopiť úplne. Silvia je pri volante, ja sa ukladám na sedadlo spolujazdca. "Zvládnete to?" pýta sa Vladko a my prikyvujeme. "Všetko lepšie ako mokrota v stane". Ale až tak lepšie to nakoniec nie je. Nohy máme skrčené, chrbáty vykrivené a trasie nás od zimy. "Už nech je ráno". Toto prianie si počas noci zaželám nespočetne veľa krát.
Konečne je svetlo, vonku neprší, iba je poriadna zima. Vystupujem z auta a aha ho. Včerajšie oblakmi zahalené kopčúre sa na mňa teraz usmievajú - aj so snehovou čapicou.
Mraky si poletujú z jednej strany na druhú. A dobre robia, o chvíľku sa kopcov dotýka pár slnečných lúčov. A ja zabúdam na poloprebdenú noc, stuhnuté kosti a svaly a vytešujem sa ako malá.
Katarínku napadne, že si spravíme spoločnú rannú fotku - zľava: Katarínka, Katarína, Michal, Andrejka, Edo, Vladko, ja a Silvia. Nápad bol jednoznačne prijatý :-).
autor: Katarína Hoglová - http://www.hoglova.dphoto.com/
A opäť nasadáme do áut, dnešný deň by sme mali robiť aj nejakú turistiku. Pri raňajkách nám Katka vraví: " je to kúsok od nášho prvého civilizovaného ubytovania v hosteli, túra to nie je ani príliš dlhá ani príliš náročná. Malo by nám to trvať niečo okolo 3-4 hodiniek."
A tak šoféri skontrolujú mapu a s niekoľkými fotozastávkami sa presúvame južnejšie.
Míňame Port Henderson, kde sa, a to úprimne priznávam, preberám z hlbokého spánku. Netuším koľko pekných miest som zmeškala, lebo po dákej štvrťhodinke v aute som zaspala spánkom spravodlivých.
A sme v cieli. Nachádzame sa v Národnej prírodnej rezervácii Beinn Eighe, založenej v roku 1951 a z dvoch možností - Woodland trail alebo Mountain trail - si vyberáme horský okruh.
Úvodná časť vedie píniovým lesom, spoza ktorého na nás vykúka Loch Maree. Hneď toto jazero premenovávam na Liptovskú Maru, neviem z akého dôvodu mi totiž pripomína práve ju.
Počasie nám praje, je príjemne teplo. Oblaky nad nami sem tam zatienia slnko, čo je pri výstupe o 550 výškových metrov priam žiadúce. Postupujeme pomaly, dodržiavame pitný režim a čakáme sa navzájom.
Zrazu sa zotmie a až teraz si všímame, že za príjemnými baránkami nasleduje súvislá vrstva mrakov temných ako peklo. Vidíme z diaľky sa ženúci dážď priamo naším smerom. Asi len v Škótsku je možné zažiť na pol tela slnko a na pol lejak.
Približne 1 a pol hodiny putujeme nehostinnou krajinou, bičovaní krúpami a dažďovými kvapkami veľkými ako hrach. Sme zababušení v pršiplášťoch, goratexoch a windstopperoch a ja sa len modlím, aby sa moje ochranné vrstvy nerozleptali podobne ako náš stan. Foťák je schovaný v batohu a len dúfam, že je suchý a spokojný.
Ako psota rýchlo prišla, rovnako aj odchádza. Zrazu sa spoza oblakov opäť prediera slnko a tak si s Katarínkou v závere trasy vychutnávame pekné výhľady. Všetci nás už dávno predbehli, zakomponovávame ich ako farebné bodky do obrázkov.
A aby sme vedeli po akom geologicky starom území sa pohybujeme, zastavujeme pri značke Doba ľadová.
Pred zhruba 22 tisíc rokmi by sme totiž presne na tomto mieste stáť nemohli. Ani nikde v Škótsku. Celé toto územie bolo totiž pokryté niekoľkými stovkami metrov ľadu. Na tomto území bola vrstva ľadu vysoká ako najvyšší kopec Slioch a siahala až k hladine dnešného jazera Loch Maree.
Opäť sa ponárame do píniového lesa a vdychujeme jeho vôňu. A sme hladní ako vlci. Tešíme sa na nákup v miestnom obchode. Do vysielačky Andrejka sľúbuje: "Ak budú mať olivy a paradajky, spravím cestoviny." So Silviou mrkneme na seba a ponuku dopĺňame: "a my spravíme francúzsku polievku". Juj, to bude večera. Dobrú chuť!
