Hneď som zavolala Karolovi, ktorého fotky sú od mojich o triedu, či viac vyššie (kto si chce potešiť oči , nájde ich na www.roebuck.sk), či nechce ísť so mnou. A do tretice sa k nám pridal ešte ďalší člen ephoťáckeho tímu - body s rodinou. Vďaka nemu sme mali pohodlnú cestu autom, za čo ešte raz ďakujem.
Zoznámte sa, pán Minár osobne. Takto sediac, vysvetlil mi čo to z pozadia vzniku farmy. Pôvodný cieľ bol jednoduchý - splniť si svoj sen a mať svoju vlastnú, trochu inú farmu. Žiadny komerčný úmysel, žiadni návštevníci. Keďže už niekoľko rokov chodil na Nový Zéland, vybudoval si tam priateľstvá a myšlienka, že by mal podobnú farmu na našom území bola na svete. Až neskôr sa veci vykryštalizovali tak, že postupne začali chodiť prví zvedavci, tí posunuli informáciu o farme ďalej a dnes je z farmy malý slovenský zázrak. To je vysvetlenie, prečo zatiaľ nie sú na farme ponúkané žiadne extra služby a to je vysvetlenie pre moju pôvodnú kritiku drobných nedostatkov. Avšak všetko sa postupne bude meniť, len na to treba čas, pretože prvoradé sú zvieratá a starostlivosť o ne. A moje sklamanie z krokodíla? Nuž v prírodných podmienkach aké sú v Modrovej, by krokodíl prežil sotva týždeň, takže živý exemplár sa chovať na farme naozaj nebude. Nevadí, tie žlté okále, vykúkajúce z trávy (predpokladám, že vplyvom dažďa, vetra, slnka, snehu a krúpov postupne vyblednú do prirodzenej farby :-) )majú aspoň symbolický význam a to že krokodíl patrí do skupiny austrálsko - novozélandskej fauny. Týmto teda vysvetľujem čitateľom a návštevníkom, prečo je to na farme zatiaľ všetko v štádiu budovania.
Keďže sme prišli chvíľku pred treťou hodinou poobednou a tešili sa hlavne na vystúpenie novozélanďanov, ktorých sme si nechceli nechať ujsť, zvieratá boli tentokrát na vedľajšej koľaji. Takže pripájam len trojicu obrázkov.
Mimochodom, nevedela som a možno ste na tom rovnako, že pôvodný maorský názov pre Nový Zéland znie
AOTEAROA, čo doslovne znamená „zem dlhého bieleho oblaku“. A rovnako som nevedela takmer nič o novozélandskej histórii, tak pripájam pár dôležitých faktov:
- r. 1300 – osídlenie ostrova Maorami z ostrovov Východnej Polynézie.
- r. 1642 - 43 – objavenie ostrova holandským kormidelníkom Abelom Tasmanom, ktorý však nikdy nevkročil na novozélandskú pôdu.
- r. 1769 – bádateľ a cestovateľ James Cook pristál na Novom Zélande a uplatňoval právo Veľkej Británie na jeho územie.
- r. 1835 – podpísanie Vyhlásenia nezávislosti Nového Zélandu 34 maorskými kmeňovými náčelníkmi. Zmluva zaručovala suverenitu a zákonné právo maorským náčelníkom a kmeňom.
- 6. február 1840 – podpísanie TE TIRITI O WAITANGI (Waitangská zmluva) medzi Maorami a britskou Korunou. Zmluva Maorom zaručuje úplné vlastníctvo pôdy výmenou za prejav ich uznania Britskej zvrchovanosti. Zmluva je považovaná za Novozélandský základný dokument pri rokovaniach medzi Maorami a vládou.
Ale vráťme sa späť do Modrovej. Odbila 15.00 hodina a to je čas, kedy tanečná skupina TE RANGA TUMUA (v preklade Priekopníci) nastupuje na scénu. Členovia skupiny pochádzajú z bojového kmeňa Whanganui žijúceho pozdĺž 200 km rieky Whanga. Tento kmeň patril medzi prvých usadlíkov na Novom Zélande a jeho bojové taktiky patrili medzi najagresívnejšie na ostrove.
Pripájam teda ďalšie obrázky z ich vystúpenia spolu s niektorými informáciami, ktoré som vypátrala na Internete.
TA MOKO, alias maorské tetovanie je tradičným zdobením a značením tela a tvárí maorov. Od klasického tetovania sa však líši tým, že do kože sa dlabe „UHI“ (dlátkom napríklad z kosti albatrosa) namiesto vpichovania ihly. Takéto tetovanie necháva v koži drobné ryhy namiesto hladkého povrchu po klasickom tetovaní.
Pre mužov je obvyklým tetovanie na tvári, zadku, stehnách a ramenách, kým ženy majú svoje „moko“ na brade a perách.
Tetovanie vykonáva „TOHUNGA TA MOKO“ (tetovací expert) a ide o „TAPU“ (posvätný) rituál. Vzor každého „moko“ je jedinečný pre jeho nositeľa a vyjadruje informácie o ňom, jeho rodostrome, kmeňových prepojeniach, postavení a úspechoch. Je dôležité rozlišovať medzi „MOKO“ a „KIRI TUHI“ – tetovaniach, ktoré nenesú kultúrnu podstatu „moko“.
V prípade modrovskích maorov, zdobenie na tvári je len nakreslené. Ale na krku, rukách a ostatných častiach tela môžete vidieť ozajstné tetovanie, bohužiaľ neviem, či ide o Ta Moko alebo Kiri Tuhi.
Drevo, kosti, „POUNAMU“ (jadeit alebo nefrit), ulita z „PAUA“ (morského plža), ľan a pierka sú hlavné materiály, ktorými maori zdobia seba alebo svoje príbytky. Z farieb prevláda čierna, červená, zelená a biela. Červená je symbolom „MANA“ (prestíž, sila, spoločenské postavenie) a je často používaná na stavbách „MARAE“ (príbytok, nádvorie, kde sa konajú formálne privítania a diskusie) a na „WAKA“ (kanoe).
Tradičným maorským tancom je HAKA. Tancuje sa pri rôznych príležitostiach - dosiahnutie úspechu, vítanie hostí, príprava na bojovú výzvu ... .
Na rozdiel od súčasnej všeobecnej mienky, „haka“ nie je iba bojovým tancom a môže byť predvedená oboma pohlaviami – mužmi aj ženami.
„Haka“ získala medzinárodnú slávu ako predzápasový tanec novozélandských národných športových družstiev, najmä The All Blacks ruggby tímu. Toto družstvo predvádza „haku“ KA MATE, ktorú zložil Te Rauparaha – náčelník kmeňa Ngati Toa začiatkom roku 1800. Ako predzápasová „haka“ sa KA MATE predviedla týmto tímom v roku 1906. V roku 2005 bola pre družstvo vytvorená nová špeciálna „haka“ KAPA O PANGO.
Nasledujúca časť bude venovaná lietaniu. Pán Minár bol taký milý, že nám ponúkol prelet vrtuľníkom Robinson R22 ponad farmu a jej okolie. Najprv šiel Karol, ktorého nástup a prelet máte možnosť vidieť na nasledujúcich dvoch fotkách.
No a tu už začína prelet môj, poprosila som uja pilota, aby sme sa pozreli na zrúcaniny blízkeho hradu Tematín.
Otáčame to nad okolím hradu a mierime ...
... k rieke. Ujo pilot, mimochodom veľmi sympatický a milý človek, mi navrhol ďalšiu lahôdku a to prelet nad korytom Váhu, s čím som okamžite súhlasila. Chcem podotknúť, že fotky sú horšej kvality, lebo ostré fotky sa dajú robiť len cez predné sklo, z bočného okna je pomerne veľká rýchlosť na zachytenie 100 % kvalitného obrázku. Teda aspoň mne to rozhodne nešlo.
Vraciame sa späť na farmu, takže si môžem vychutnať krajinu zhora.
No a na záver prichádza splnenie môjho ďalšieho priania a to prehnanie stáda zo strany na stranu. Nalietavali sme sprava, zľava, tesne ponad a v závese za zvieratami a pripájam pár obrázkov z tohto naozaj nezabudnuteľného zážitku.
Na záver letu chcem podotknúť, že som dosť citlivá na žalúdok, a na začiatku mi aj skrsla v hlave myšlienka: " Ups, a čo keď mi bude zle?" Našťastie nebolo, len jedna obrátka bola taká, že som žalúdok cítila v krku, ostatné bolo príjemným zážitkom. A ešte jeden poznatok, neviem sa sústrediť na vychutnanie si letu a zároveň mať radosť z fotografovania. Buď jedno alebo druhé :-))). A keďže to bol môj prvý let, vyhral vrtuľník.
Po lietaní sme si všetci sadli do areálu určeného na oddych, body s manželkou a synom si pochutili na maorskej špecialite zvanej HANGI – ide o zmes bravčového, teľacieho, jahňacieho a kuracieho mäsa pečená v alobale na rozpálených kameňoch (v tento deň to bolo na klasickom prenosnom grile) spolu s KUMAROU – maorskými zemiakmi a zeleninou. V ponuke je aj zázvorové pivo ale to si nikto z nás nedal. A ako sme tak sedeli a kontrolovali si zábery, pristúpili k nám už prezlečení Maori a pozerali si svoje portrétovky spolu s nami. Z času na čas, ked sa zbadali, radostne zaplesali a popritom sme počúvali "novozélandské" reggae v podaní jedného z nich. A teraz mi napadá, že mi je ľúto, že neviem ako sa vlastne títo ľudkovia volajú.
Na záver sme sa pobavili na pravom maorskom ruggby, radosť z hry bolo vidieť na každej tvári. V úvode zápasu vytiahli jedného z hráčov do výšky, prihrali mu loptu a potom sa už pokračovalo v hre. Keďže nie som ruggby expert, viac Vám o tejto hre neprezradím, ale ak má niekto chuť vysvetliť mi pravidlá, nech sa páči, budem sa tešiť na diskusiu.
A je tu záver príjemného dňa, sadáme opäť do auta a taho do Bratislavy, pripraviť sa na návrat do pracovného pondelkového procesu :-).
Pekný víkend všetkým!