Vystúpiac z lanovky, začíname zo seba sťahovať vrstvy, slnko sa totiž oprelo do našich chrbátov a spôsobilo výskyt značného množstva kvapiek slanej tekutiny stekajúcej dolu svahom, známom ako chrbtica.
Trasa je značená červenou a jej úvodná časť trvá len niekoľko 10 minút, chata je pomerne rýchlo nadohľad.
Pri chate začína naše rozplývanie sa nad jej peknotou a milotou, naozaj tu stojí budova ako z rozprávky. Drevené šindle, krásne okenice, lavičky na priedomí. Byť mačkou, nazvala by som toto miesto mačacím rajom. Aspoň na chvíľku skladáme ruksaky a vyhrievame sa na slnku a sem tam zbodneme niečo z nášho denného potravinového prídelu.
Treba sa však pobrať ďalej. Po chvíľke rozpakov, nevieme nájsť značku, po spýtaní sa chatára, ktorý na moje počudovanie nebol ani trochu milý a ochotný, predsa len značku vidíme a po pár metroch smerom nahor sa nám otvára pohľad na Weissmies (4.017 m n.m.) a Lagginhorn (4.010 m n.m.).
Cesta vedie snehovými poľami popretkávanými skalnatými úsekmi, z času na čas musíme zastať a vydýchať sa. Chodník je pohodlný, len v jednom úseku si skracujeme cestu, keďže značka končí pod snehom. A tak využívame okolité suché skaliská a úsek berieme strmým traverzom nahor. Niektoré výhľady mi pripomínajú Himaláje - podobné farby, podobné svetlo, len výška je o niečo nižšia. A tak skladám batoh, foťák si vešiam na krk a snažím sa v čase prestávok „nádych-výdych" zachytávať okolitú krásu.
Konečne dosahujeme konečnú lanovky vo výške 3.101 m n.m.. Vedľa nej sa nachádza vysokohorská chata, ale v čase našej návštevy je zatvorená. V noci musela byť snežná búrka, terasa chaty je plná zľadovatelých krúpov a snehu, ktoré sa ešte nestihli roztopiť. Rozkladáme sa na najbližšej lavičke upevnenej medzi skalami a opäť zmenšujeme zásoby nášho proviantu. Zostáva nám ešte absolvovať záverečnú fázu výstupu - Cestu vrcholov. Táto turistická atrakcia začína pri reštauračnom zariadení Berghutte Hochsaas a mieri strmo nahor, kde sa nachádzajú symbolické značky všetkých okolitých vrcholov údolia Saas. Mojim najobľúbenejším štítom sa stáva Dom - pri jeho značke sa cítim naozaj ako doma.
Cesta späť už nepatrí medzi naše turistické chvály, nasadáme na lanovku a v pohodlí kabínky sa nechávame zviezť až do Saas Grundu.
Po výdatnom neskorom obede - akosi sa mi spravilo smutno za poriadnym kusom mäsa a zeleniny, preto navštevujeme miestne potraviny a v stanovom tábore si chystáme hostinu - sa ešte vyberáme kúsok za tábor. Nachádza sa tu totiž alpská roklina s lanovým mostom a lanami fixovanou cestou, ktorá sa dá absolvovať pod dozorom miestneho horského vodcu. My jej úvodný úsek zdolávame bez vodcu a po polhodinovom pobyte v nej sa vraciame späť do tábora, kde sa vítame so zvyškom tlupy „alpinistov".
Na záver pripájam pár fotografií zo sobotňajšieho rána, za ktoré som vďačná Petrovi Malému.
Celý týždeň som bola lenivá privstať si na ranné fotenie a práve Peter bol iniciátorom nápadu, že ma aspoň v posledné ráno príde vytiahnuť zo stanu, vyjdeme si kúsok nad dedinu a vychutnáme si prvé slnečné paprsky. Počasie nám vyšlo, farby boli úchvatné a ranná rozcvička nemala chybu.
A tak končí naša alpská dovolenka, teraz tri krát cingá zvonec a rozprávky je koniec.