Po raňajkách - masala omelete a toastoch s jačím maslom a medom - dostávame od Azaya darček v podobe nepálskeho národného kvetu - rododendrónu - pre šťastie. Chalanom sa to zdá divné, ja viem, že to patrí k miestnym hindu zvykom.
Vyrážame do Namche Bazaaru, kotlíkovej dedinky vo výške 3.440 m. Podľa bedeckera by malo ísť o jeden z najúnavnejších presunov celého treku. Zatiaľ nevieme, čo to znamená, včerajšia trasa nás ukolísala do phodlnosti.
Pozdĺž rieky Dudh Koshi prechádzame z jej ľavej strany na pravú a naopak. Chvíľku klesáme, aby sme vzápätí opäť vystúpali.
Po dvoch hodinách cítim únavu. Dych sa mi zrýchľuje a kyslík nestačí. Musím častejšie zastať a vydýchať sa.
Z času na čas mi dokonca zaškvŕka v žalúdku, ale dohodli sme sa, že sa najeme až v Namche. A tak, keď idem okolo tohto dievčatka, veru s miernou závisťou nazerám do misky. Neviem, či sú to neskoré raňajky, či skorý obed.
A tu zrazu, stojím nad kamennými schodíkmi a cítim ako sa mi točí hlava. Inak ako na Slovensku. Akoby som bola v hmle, dala si nejaký zvláštny mok a prestala vnímať bežným spôsobom. A tak stojím a čakám, kým to prejde. Sledujem nosičov, ktorí ľavou zadnou stúpajú nahor s nákladmi okolo 100 kg. A pomaličky schádzam k mostíku, aby som o chvíľku zistila, že musím vyjsť raz toľko opäť do kopca.
Chalani ma predbehli, idem len s Marianom v závese. Došla mu voda a tak zastavuje v miestnom obchode, aby doplnil zásoby. Úprimne sa tomu teším, môžem si chvíľku oddýchnuť. Dych sa mi pravideľne zrýchľuje a trvá také 2,3 minútky, kým zas pokračujem v jeho pokojnom rytme.
Vstupujeme do národného parku Sagarmatha, kde ma už dávno čaká zvyšok tímu. Je mi akosi ťažko, nechce sa mi vyťahovať aparát /čo je jasné znamenie, že mám toho plné zuby/. Ale najhoršia časť nás ešte len čaká.
Okolo nás sa zhusťuje premávka ťažkých nákladov, keď vidím ako fučím so svojim batohom a pozerám na náklad okoloidúcich, mám pocit, že som úplné drevo a padavka. Azaya nám ukazuje most, po ktorom začína strmý serpentínový výstup priamo do Namche. Teším sa, že o chvíľku to budeme mať za sebou.
Chvíľka sa však pre mňa stáva poriadnou chvíľou, serpentínam nie je konca, treba byť opatrný a dávať prednosť jakom, víriacim prach. Raz sa mi stane, že neustriehnem správnu stranu, na ktorej mám stáť, jaci si to šinú cez moje paličky a ja len dúfam, že neprevalcujú aj mňa. Azaya vidí, že mám problém dýchať a tak mi berie môj batoh a druhú časť cesty idem ako primadona. Len paličky a ja. Má to však jeden dosť veľký problém - môj batoh mizne s poslednou zásobou vody, ktorú mám. Je horúco, prašno a ja začínam v duchu nadávať. Potrebujem prestávku.
V polovici cesty zbadám chalanov, vysmädnutá sŕkam do seba teplý čaj, po chvíľke dúšky chladivej vody a keď sa opäť dostaví pravidelná frekvencia môjho nádychu a výdychu, dostávam otázku: "si už ok?" Po prikývnutí mi chalani ukazujú miesto, kam sa mám ísť postaviť, ak chcem vidieť svojho miláčika. Netuším, že mám pred sebou dojemné stretnutie.
Napriek zlému výhľadu, kde zavadzajú stromy a nedá sa nájsť extra miesto na fotenie, so slzami v očiach vidím svoju lásku. 8.848 nádherných metrov nesúcich v Nepále meno Sagarmatha a v Tibete Qomolangma. Stojím a nič mi nenapadá. Začnem si v duchu spievať Ohm, mani padme hum a potom v duchu vyslovujem pár slov na privítanie. Po lícach mi steká slza a tak Everestu zakývam a poberám sa ďalej.
Záver výstupu ma stojí všetky sily. Musím vyzerať podozrivo unavene, lebo okoloidúci pár sa ma pýta, či som v poriadku. Usmejem sa a prikývnem. Vo mne však odoznieva opak, som unavená a chcem si ľahnúť a chvíľku len tak pomaličky dýchať. Nikam sa neštverať a nič nevidieť. Zavrieť oči a dýchať.
Azaya ma čaká o niečo vyššie, zisťujem, že už nemám žiadnu vodu, ale čoskoro sa objavuje "občerstvovňa" a kupujem západniarsku klasiku - Coca Colu. Nepálska verzia je o niečo menej bublinková a trochu sladšia, ale v prípadoch ako je tento ma vždy postaví na nohy. Chvíľku si posedíme a po pár metroch vidíme prvé domčeky ako predvoj Namche Bazaaru.
Keď vstúpime do dediny a ja vidím, že kdekoľvek pôjdeme, musíme opäť do kopca, zhlboka sa nadýchnem, zatnem zuby a pevne schytím paličky.
Je krásne slnečné poobedie, kamenné motlitby sa svojimi farbami usmievajú aj na také indivíduá ako som ja. Náš hotel, s jedinečným a nečakaným názvom Everest, je už na dohľad.
Nad dedinou sa týčia zasnežené štíty, sme už naozaj v horách - vysokých horách. A razom moja únava opadáva, z izby sa neviem vynadívať na tú krásu. Niežeby sa mi nejako extra dýchalo, každý pohyb pre mňa znamená dva nádychy, aby som aspoň trošku doplnila kyslíkový deficit, ale čo je to proti očnému vnemu.
Som v dedinke, o ktorej som už toľko čítala, videla jej obrázky, a viem, že cez ňu museli prejsť všetky moje horolezecké idoly. Líham si do postele a rozjímam.
Z okna na mňa hľadia skaliská a spolu s vetrom a plápolajúcimi vlajočkami mi ponúkajú pravú nefalšovanú himalájsku náladu.
Medzitým sa kopce začínajú haliť do mrakov, ako hanbiaca sa nevesta do svojho závoja.
Slnko mizne a jeho stopy ako tichá spomienka v podobe svetelných lúčov svetielkujú priamo predo mnou.
Po chvíľke oddychu sa vydávame do uličiek Namche.
Dedinka je to naozaj malebná. Úzke uličky sú plné obchodíkov a ich majiteľov, dedinkou vedie nespočetné množstvo schodov do každého smeru, na ktorý si zmyslíte.
V miestnej "german bakery", ktorej koláče si nechávame ako bonus k zajtrajším raňajkám spolu s kávou Lavazza, nachádzame slovenské stopy. Cestovná kancelária Sancho tour tu má svoj odtlačok, ako vidno z roku 2009. A je zvláštne, ako sa človek poteší, keď vidí niečo domáce v tomto ďalekom svete. Akoby sa objavila pupočná šnúra a na malú chvíľku cítim závan domova.
Pokračujeme až k miestu, kde každú sobotu prebiehajú trhy a končíme pre dnešok s obhliadkou.
Obchádzame ľudské príbytky, v ktorých sú zaznamenané ľudské príbehy, o ktorých nič nevieme. Až malá ruka, ktorá ma z ničoho nič chytí za tú moju, mi pripomenie ľudské teplo a koniec anonymity. Tá malá ruka v mojej spôsobuje spomienku, na ktorú chcem už roky zabudnúť. A tá malá ruka spôsobí, že po zvyšok túry vyslovujem už len jednu jedinú motlitbu. Ticho a pokorne.
Namche má svojské čaro a treba si ho poriadne vychutnať. Moje poďakovanie patrí všetkým jeho psom, ktorí tu z akýchsi neznámych dôvodov nerobia v noci žiaden rámus. Rovnako ďakujem všetkým tým milým ľuďom, ktorí nás sprevádzajú svojimi úsmevmi. A ďakujem Vesmíru za to, že to všetko môžem zažiť na vlastnej koži.
Pri záverečnom farebnom divadle mám odrazu hlavu čistú a jasnú. Na toto som sa celý ten čas tešila.