Je krásne slnečné ráno. Dnes nás čaká aklimatizačný deň v Namche, čo znamená, že sa ideme pozrieť do výšky 3.800 m a poobede sa vrátime späť. V Namche si každý treker, či horolezec vychutnáva minimálne 2 noci.
S chalanmi sa stretávame pred hotelom, a čakajúc na Ajaya, vyrozprávame si nočné zážitky. Ako starí dôchodcovia sa pýtame jeden druhého: "Spal si? A čo dýchanie? Počula som chrapot z Vašej izby, kto si to tak slastne odfukoval?"
Ako sme si včera večer sľúbili, hneď po hotelových raňajkách - v horách platí jedno pravidlo, kde spíš, tam ješ - smerujeme do našej obľúbenej "nemeckej pekárne", kde si dávame jablkový koláč, kávu, čaj a dokupujeme zásobu minerálky. A takto zasýtení sa vyberáme na túru.
Po prejdení prvých 100 výškových metrov zo mňa opadá včerajšia pochybnosť, či som na tom kondične vôbec dobre. Odľahlo mi, lebo moja bezmocnosť pod bazaarovským kotlom, poriadne nahlodala moju sebadôveru. Ako tak stretávam okoloidúcich trekerov a vymieňam si s nimi pozdravy, s niektorými aj pár viet, dozvedám sa, že takmer každý z nich mal nejaký problém. A tak spokojne pokračujem k výšinám, ego je spokojné, nie je to so mnou až také zlé.
Zvolili sme mierne tempo, každú chvíľku stojíme a pijeme. Tento čas teda využívam na nejaké tie spoločné cvaky. Keďže Marcel s Marianom nám ušli, predstavujem Vám aspoň našu humornú trojku, ktorú tvorím s Ajayom a Tomášom.
Slnko páli, pofukuje mierny vietor, vzduch je príjemne chladivý.
Máme za sebou ďalších 100 výškových metrov, Namche sa od nás zjavne vzďaľuje.
Skúšam fotiť v protisvetle, polarizačný filter mi stále háďže "prasiatka". Snažím sa ho vyleštiť, ale zveľaďovanie fotooptiky vo vetre a prachu nie je žiadna sranda. Nakoniec to vzdávam, aj "prasiatka" majú niekedy svoje čaro.
Dostávame sa do výšky 3.600 m a som stále spokojná. Nič mi nie je, dýcha sa mi vcelku dobre, ostatní vyzerajú tiež v poriadku.
A máme tu záver kopca, výška okolo 3.700m. Namche sa pekne skotlíkovalo, teraz vyniká jeho krása.
Na počesť nášho výstupu cvakám ďalšiu, tentokrát plnú tímovú /ak nerátam Azayu/ zostavu. Takže sa prosím zoznámte, zľava Tomáš, Marian a Marcel. Mňa, aspoň predpokladám, dokážete identifikovať na prvý pohľad.
Na vrchu kopca povieva veterná "pančucha", teda aspoň tak tento vetrosmer volám od detstva. Pripomína mi Pipi - dlhú pančuchu. Je to neklamné znamenie, že sme blízko najvyššie položenému letisku na svete - Syangboche - výška 3.720m.
O chvíľku počujem rachotiace motory a uuuups, vo výške sa vznáša lietadlo. Som zvedavá ako také vysokohorské letisko vyzerá.
A vyzerá presne takto. Žiaden asfalt, betón, či iné vymoženosti západného sveta. Štrk a kamene, pristátie može byť riadne hrboľaté. Tu teda pristávajú horolezecké výpravy, keď sa vracajú po oddychu z Kathmandu. Tu však pristávajú aj bohatí "kvázituristi", ktorí sa rozhodli stráviť pekné chvíle v neďalekom hoteli, kde jedna noc stojí 150 USD. A keď sa im zle dýcha, a to sa im bez aklimatizácie určite deje, majú nachystané kyslíkové vaky, ktoré im dopĺňajú tieto životodárne molekuly.
Obzerám sa vôkol seba a fascinovane hľadím tentoraz na oblaky. Sú také vzdušné a strapaté, akoby z inej dimenzie.
Stačilo by na ne sadnúť a letieť. Aladinov koberec - presne ten mi pripomínajú.
Pre chalanov cvakám jednu himalájsku, no nebola jedna, bolo ich viac, nakoľko sa na ich kopec vyštveralo viacero ľudí a bez ladu a skladu mi pravidelne vbehávali do záberu. Lenže dlhé ohnisko mám rada práve z dôvodu možnosti odrezať nepotrebné a nepodstatné prkotiny a venovať sa podstate.
A pre seba cvakám ladné, oblé krivky, ktoré milujem.
Konečne sa dostávame na vrstevnicu a pred nami sa vynára mnou toľko ospevovaný kopec zvaný Ama Dablam (6.812 m). Juchúúúúúúúúúúúú. Neviem sa na ňu vynadívať.
Pre nepálcov je Ama Dablam matkou hôr, otcom je Everest a všetky ostatné kopce sú ich deti. Táto rozprávka sa mi páči. Krásna rodina.
Fotím teda aj otca - sprava aj zľava. Pomaly si pofajčieva svoju cigaretku, pričom stále vidno jeho tvár.
Portrét robím aj matke, nechcem aby vznikli zbytočné spory.
A ako to vyzerá naozaj? Touto cestičkou smerujeme k hotelu Everest View - sprava Ama Dablam, Lhoce, Everest a Nuptse.
Približujem známu trojku - Lhoce, Everest a Nuptse - ešte raz. A pod nimi hotelovú rezidenciu. Spať s takýmto výhľadom, nuž taký domček by sa mi veru páčil.
Pomaly sa presúvame ďalej, každý vo svojich dumách. Nadšenie a výkriky sú vymenené za tichú radosť a mlčanie.
Popod nami sa kľukatí naša zajtrajšia cesta do Tengboche (3.860 m). Hĺbka údolia je obrovská, rieku od ktorej sme včera vyrážali ani nie je vidno.
My však smerujeme v ústrety velikánom, tešíme sa na šálku čerstvého čaju.
Chvíľkový des pred skáčucimi jakmi, voľne pobehujúcimi po priestranstve, pominie hneď ako nám Azaya názorne predvedie ako na nich. Rovnako živo skáče aj on a odháňa rozkokošeného "býka" svojimi gestami a pokrikmi.
Na terase hotela si dávame pivo a čaj, Tomáš svoju "liečivú" kolu. V tejto nadmorskej výške mu prestáva tráviť a cíti akýsi divný tlak na prsiach. Berieme to ako aklimatizačné príznaky, je čas ísť späť do Namche.
Otáčame sa smerom nadol a tešíme sa na zajtrajšie pokračovanie.
Volíme inú zostupovú trasu a dobre robíme. Pri jednom z domov stretávame chlapca a konečne môžeme darovať niekomu pero. Máme totiž s Tomášom nabalené perá a ceruzky, chceme ich odniesť do Hillaryho školy v Kumjungu. A všetkým deckám cestou rozdávame rovnaké darčeky.
Tesne pred zostupom nám do cesty vbehne jak. Podľa výrazu jeho tváre vidím, že nielen ľudia majú z tejto výšky dosť, jeho smutné oči a vyplazený jazyk mi hovoria len jedno: "Chcem piť a to rýchlo".
Zostupová trasa je opäť zdobená kamennými stienkami a mantrami. Máme dobrú náladu, aj keď začína fúkať a prach sa nám dostáva všade.
Ráno sme videli Namche z jednej strany, poobede ho máme pred sebou zo strany opačnej. Oproti fotkám, ktoré som videla v knihách, je ešte stále skorá jar. Jeho terasové políčka sa zatiaľ nestihli zazelenať.
Posledná kamenná stienka a sme "doma".
Na večeru máme Dal Bat - ryžu so šošovicou, ktorú domáci jedia rukami, ako nám Azajko práve predvádza. My použjeme príbor. Marianova porcia je niečo celkom iné - jarné rolky s hranolkami a akýmsi kapustovo-mrkvovo-jogurtovým šalátom.
A po večeri si spokojne odfukujem pri tejto romantickej oknonovele. Načo televízor .-).