Preto ma potešil Paľov nápad – zájsť v nedeľné ráno ku gotickému kostolíku pod Havránkom a počkať si tam na východ slnka. Napriek nie príliš priaznivej predpovedi počasia sme predsa len sadli do auta a odviezli sa na breh priehrady. Po pomerne dlhom období silných mrazov som vo vzduchu pocítila prísľub jari. Teplota bola príjemná, vietor oddychoval niekde v skrýši a všade navôkol vládlo ticho prerušované našim vŕzgavým krokom a bublaním vody pod ľadovou pokrievkou.
Momentálne čítam Coelhovu knižku Ako rieka, ktorá plynie. Je plná príbehov a myšlienok, ktoré sa s tými mojimi majú veľmi radi. Toto priateľstvo funguje už dávno, ibaže v tej spleti života som pomerne dlhý čas žiadnu Pablovu knihu nedržala v ruke. Priateľstvo našich úvah tak bolo na nejaký čas prerušené. A ja som zabudla ako veľmi mi chýba. Po pár stránkach sa opäť naplno otvorila náruč a jednotlivé slová sa rozbehli k tým mojim nevysloveným a nenapísaným a spolu, držiac sa za ruky, tancujú od radosti striedajúc rytmy od klasického valčíka až po argentínske tango .
Práve pri čakaní na ohnivú guľu, ktorá nakoniec len tak spoza oblakov hanblivo vykukla, mi hlavou a telom prebehol pocit – absolútny pokoj. Každý z nás z času na čas pocíti ten krátky okamih, kedy sa na nič neupína, nehrá, nemusí nič rozoberať, riešiť. A tak som len stála, sem tam priložila aparát k oku a vychutnávala si čarovný okamih na brehu Mar(k)y. A možno Vás tým pocitom aspoň na okamih nakazím.
